Blog

Tak som si tento rok na jar naložil. Pekných pár tisíc kilometrov na tachometer, pekných pár nových okružných poznávacích ciest do (niektorých doslova „rekreačných“) stredísk v rôznych kútoch Slovenska, pekných pár stoviek detí na krk i peknú zhruba desiatku neobrúsených diamantov, ktoré bolo potrebné opracovať. Ale poďme pekne po poriadku.

Táto jar bola pre mňa „prírodná“ – teda ups, pardon, školovprírodná. Strávil som 7 neprerušených týždňov na školách v prírode, ktoré som začínal s úplne iným vnútorným pocitom a nastavením, no postupne som objavil a pochopil svoju „novú“ rodiacu sa misiu, ktorá by mohla v sústave pracovných kvalifikácií znieť – brúsič/nakopávač. Častejšie sa mi chcelo kopať, potom veľakrát škriabať a škrípať (nielen zubami), no pochopil som, že jediné, čo mi zostáva, je len pomaličky „brúskať“ a „brúskať“.

A čo či koho teda? K tomu potrebujeme ešte jednu malú odbočku na vysvetlenie.

Keď som sa pred pár rokmi rozhodol, že mojím cieľom je zostať na Slovensku a niečo tu „vybudovať“, tak som zo žartu vravel, že to robím preto, lebo keď to tu takto nechám/e, bojím sa toho, kto sa o mňa/nás postará na dôchodku. Preto sme začali s bandou skvelých ľudí naokolo robiť to, čo robíme, lebo sme verili (a dnes nielen že veríme, ale už vieme), že dokážeme robiť veci lepšie i kvalitnejšie v oblastiach vzdelávania, osobnostného rozvoja i cestovného ruchu.

A keďže som si to vtedy takto definoval, očividne bola len otázka času, kedy sa vytvoria podmienky, aby som ukázal, ako to chcem urobiť. A tak som naštartoval jarnú prácu v ťažkom ťažobnom a spracovateľskom priemysle hornín. V preklade – zameral som svoju pozornosť cielenejšie a intenzívnejšie na našich animátorov, ktorých som pri sebe ten-ktorý týždeň mal a o ktorých si medzi sebou vravíme a myslíme, že sú neobrúsenými diamantmi.

A čo som sa pri tom dozvedel a naučil? Že sú schopní a chcú rásť, no potrebujú pomocnú ruku, ktorú v dnešnej dobe nie je také ľahké nájsť. Že majú svoje sny a ciele, ktoré raz chcú (a som presvedčený o tom, že sa im podarí) pomocou tvrdej práce dosiahnuť. Že majú pevné a silné charaktery, ktoré nechcú, aby im dnešná v mnohom „pokrivená“ doba zobrala. No na to, aby uspeli, „zúfalo“ potrebujú skutočných lídrov, od ktorých by sa mohli učiť; potrebujú vzory, ktoré im pomôžu otestovať si svoj pohľad na svet; chcú priame a úprimné feedbacky a rozhovory, pomocou ktorých spoznajú svoje silné i slabé stránky, aby mohli osobnostne rásť.

Bol a stále som úprimne potešený, že už po pár dňoch bolo u každého vidieť posun v čiastkových stanovených cieľoch. Nehovoriac ešte o tom, že keď sa mi niekto z nich opätovne objavil na ďalšom turnuse, skutočne to bol už „iný“ človek, ktorý už neopakoval chyby z minulosti. Zistené krásne aplikovali vo svojom osobnom živote i v animátorskej praxi. A to bolo pre mňa veľmi radostné a motivačné.

Neraz som sa pristihol pri tom, že by som bol možno radšej, keby ten rast bol rýchlejší. Je skrátka ťažké vidieť potenciál, ktorý ešte ani oni sami nevidia. Či rozumieť tomu, prečo neberú na vedomie niektoré (dobre) mienené rady, čím niekedy plytvajú svojim talentom a blúdia, no je to zjavne aj výzva pre mňa – dovoliť im to a „netrápiť“ sa tým až tak. Aj ja som si išiel vždy svoje a som rád za to, kde a kým som. Preto sa teším na nové výzvy i nové projekty, v ktorých sa opäť stretnem s tými, s ktorými som už pracoval a uvidím ich posun vpred, a zároveň sa teším i na nové potenciálne diamanty, ktoré pomôžem aspoň trochu obrúsiť.

Najvyššou pridanou hodnotou a zistením týchto týždňov pre mňa a pre našu ďalšiu profesionálnu prácu je, že sa moja radosť po všetkých týchto skúsenostiach delí na 2 smery – prvá je už spomínaná radosť z toho, že vidím jednotlivých ľudí rásť. Druhá, na ňu priamo nadväzujúca, je radosť z toho, že vytvárame niečo, o čom sa ešte len píše v niektorých novo vznikajúcich učebniciach a odborných kruhoch, no my to robíme akosi prirodzene, respektíve je to úplne detailne zapísané v našej DNA. A tým je H2H – human to human biznis. Biznis založený na „obchodovaní“, respektíve spolupráci človeka s človekom, ktorá je jednoznačne oveľa trvácnejšia. Čo je pre mňa ale úplne „šokujúce“, že my  túto opäť ďalšiu „veľkú“ vec, ktorú sme prvýkrát započuli na vyhlasovaní výsledkov súťaže Office roka, nerobíme akosi „učebnicovo“, „nasilu“ a „silene“, ale sami od seba, priamo od srdiečka. Už teraz sa teším, čo ďalšie nás najbližšie (vo všetkých možných sférach) čaká 🙂

-sffk-